Martin

Neviem, ako iní ľudia, ale ja vo svojom živote veľmi vnímam boj dobra so zlom - jednak vo svojom vnútri, kde bojujem proti hriechom, pýche a všetkému, čo sa dvíha proti poznaniu Boha; jednak aj ako vonkajší boj, kde Boh a Jeho služobníci bojujú proti diablovi, a víťaz dostane... mňa.
Prvý krát, čo som pocítil Boha vo svojom srdci, bolo na prvom svätom prijímaní. Keď som sa vrátil od kňaza a kľakol si na svoje miesto, "zavalil" ma Svätý Duch, až som sa musel podoprieť o stoličku predo mnou, a sám pre seba som skonštatoval: "Toto musí byť Boh." Ale nemal som nikoho, s kým by som sa o tom mohol porozprávať, a nevedel som to povedať ani Bohu - poznal som len modlitby typu Otče náš, Raduj sa atď.

No Boh nechcel, aby to ostalo len tak. O 3 roky som prijal pozvanie na Oázu božích detí, z ktorej som si odniesol 2 veci, ktoré natrvalo zmenili môj život" túžbu hrať na gitaru a každodennú modlitbu vlastnými slovami. Diabol takmer okamžite urobil protiťah: zneužívajúc prichádzajúcu pubertu začal dlhodobý tvrdý útok na čistotu a zároveň sýtil môj hlad po "duchovných zážitkoch". Počas nasledujúcich troch rokov mi postupne odhaľoval tajomstvá meditácie, hladiny alfa, hypnózy, sugescie, pozitívneho myslenia, šamanizmu a reiki. A ako bonus som dostal zopár kníh od Dänikena a Butlara.
Našťastie, na ďalšej Oáze ma Pán Ježiš vytrhol z okultizmu a ukázal mi seba. Začal som chodiť do oázového spoločenstva a po dva a pol roku som došiel k poznaniu, že niet inej cesty, ako úplne sa odovzdať Ježišovi. Pán Ježiš ma potom priviedol do Biblickej školy a cez ňu do Evanjelizačnej školy sv. Mikuláša.
Odvtedy, ako som odovzdal svoj život Ježišovi, sa už diablovi nado mnou nepodarilo vyhrať. Nie že by som už neupadol do hriechu, to nie, ale už sa mu nepodarilo oklamať ma natoľko, aby som mu veril viac (alebo aspoň približne rovnako) ako Bohu. Skúša to aj naďalej, raz s väčšou, inokedy s menšou intenzitou, ale už nevyhráva. Ježiš je jediným Pánom môjho srdca aj života a v Jeho moci môžem víťaziť.