Milan

Volám sa Milan a mám 29 rokov. Od malička som vyrastal v kresťanskej rodine, chodil som do kostola, modlil som sa, pristupoval som k sviatostiam. Žil som až akýsi nadpriemerný náboženský život, lebo som bol niekedy v chráme aj cez týždeň a to bolo niečo viac ako robili mnohí ostatní. A bol som s tým celkom spokojný. Keď som však mal však okolo 18 rokov, zrazu som si začal uvedomovať, že čítanie z Božieho Slova nie je len o udalostiach spred 2000 rokov, ale sa týka aj mňa a je pre mňa tiež aktuálne. Postupom času som prestal iba recitovať nejaké modlitby, lebo som často počul, že Boh túži po úprimnej modlitbe zo srdca. A začal som sa k Bohu prihovárať, hoci som mal pred Ním veľmi veľký rešpekt. Dalo by sa povedať, že som mal pred Ním strach a hoci som sa s Ním zhováral, bol pre mňa kýmsi vzdialeným a veľmi neosobným. Na spoveď som chodil so strachom a po nej som mal taký dobrý pocit, že už sa zasa na chvíľku nemusím Boha báť. A takto sa to točilo dookola.

Až jeden večer cez prázdniny v roku 1998 sme s celou mojou partiou boli na volejbale a po ňom sme boli pozvaní do kostola na adoráciu spolu s ďalšími mladými, ktorí prišli na stretko do našej farnosti. Po zdieľaní a krátkej téme sa išli modliť. A toto som dovtedy ešte nezažil. Ja som sa s Bohom vždy rozprával len z povinnosti a ako s niekým vzdialeným. Oni sa tam a vtedy s Bohom rozprávali ako s najbližším priateľom, ktorému môžu povedať všetko, čo ich teší, ale aj bolí. Tešili sa z maličkostí a nebáli sa pýtať ani veľké veci. Mali medzi sebou radosť a bolo cítiť, že sa majú naozaj radi. A vtedy som vo svojom najhlbšom vnútri povedal Bohu, že toto chcem aj ja. Neprešlo ani pol roka a Boh začal moju skrytú túžbu napĺňať. Mal som príležitosť sa zúčastniť na víkendovej evanjelizácii, kde sa hovorilo o Bohu, ako o živom a milujúcom. Hoci som to dovtedy už mnohokrát počul, vtedy som sa rozhodol Mu uveriť a povedal som si, že nemám čo stratiť. Zveril som Mu celý môj život, aj so všetkým, kde som si myslel, že ja najlepšie viem, čo a ako zariadiť, aby som bol šťastný. Povedal som Mu, že hoci si neviem poriadne predstaviť, že On sa bude o mňa starať lepšie ako ja, chcem aby bol mojim najlepším priateľom. Pravdou je, že až od tohto okamihu som začal žiť radostný a naozaj naplnený život. Už hneď na začiatku nového vzťahu s Bohom (hoci predtým sa ťažko dalo hovoriť o vzťahu) mi dal Boh zažiť skutočnú slobodu bez ohľadu na okolnosti a na to, čo povedia ľudia okolo mňa. Pre mňa sa stalo najdôležitejším to, čo chcel a čo si myslel môj Boh. Ježiša Krista som konečne prijal za svojho osobného Pána a Spasiteľa. Pochopil som, že Pán Ježiš prišiel kvôli mne, aby som mal nový a hojný život. Hoci ja sám som Ho nijako nehľadal a chcel som byť "len" šťastný, On si našiel mňa a dal mi skutočné šťastie o akom sa človeku len sníva. Odvtedy som ešte ani raz neľutoval, že som Mu povedal áno na ponuku Jeho lásky a som vďačný za každý deň, keď mi dáva nanovo prežívať, že som Jeho milované dieťa, na ktorom Mu záleží. Od môjho rozhodnutia pre osobný vzťah s Bohom prešlo mnoho rokov, ale môžem povedať, že až odvtedy skutočne žijem a som šťastný. Keď sa na to spätne pozriem, dovtedy to bolo len živorenie, teraz mám život v hojnosti. A mimochodom, môj Boh mi dal spoločenstvo bratov a sestier, kde môžem zažívať podobne radosť a lásku, ako som to videl medzi onými mladými, keď som prvýkrát zatúžil po živom Bohu. A tiež mi dal Maťku, s ktorou som teraz zasnúbený. A hoci moja túžba po vzťahu s dievčaťom, s ktorým by som bol šťastný, bola jediná, ktorej som sa nedokázal vzdať, teraz som šťastný, že som sa vtedy rozhodol Mu to odovzdať. Oplatilo sa to. On sa postaral najlepšie, ako by som to ani ja neurobil.